1. Nový život.
Odkedy tak milý a svätý hosť neba zavítal do tichého domu svätého Joachima a Anny, zdal sa on ešte viac než predtým byť chrámom božím, lebo ho naplnil duch pokoja, lásky a zbožnosti; veď len toto bolo vzduchom, v ktorom tá útla, zo záhrady božej pochádzajúca, bylinka, rozkvitnúť mohla. Pre blažených rodičov však tiež hneď nastala povinnosť, dieťa svoje vychovávať. Ó, ani sa nedá vypovedať, s jakou starostlivosťou, úctou a láskou oni to milé svoje dieťa obsluhovali a opatrovali ! Svätá Anna nemohla sa nasýtiť pohľadom na jeho anjelom podobný obličaj; koľkoráz pozrela na svoje dieťa, koľkoráz ho láskala, toľkoráz sa jej srdce nebeskou slasťou naplnilo; koľkokrát vyslovila meno Maria, toľkokrát novú radosť pocítila. A keď držala dcérku svoju na lone a myslela na jej milosti a žalostiplnú budúcnosť, radosťou alebo žiaľom premožená zaplakala, a slzy jej bohato tiekli po milej hlávke dieťaťa. A keď dieťa jej sladko spalo, pokľakla matka často k jeho koliebke, pohliadla naň s obdivom, zložila ruky v modlitbe, a ponorila sa v rozjímanie o milosti božej.
2. Maria vzrastá vekom a milosťou.
Maria vyvinovala sa telesne dľa obyčajných zákonov prírody, a toto postupné vyvinovanie sa dieťaťa bolo pre rodičov bohatým prameňom radostí. Jak ľúbym divadlom bolo pre svätých anjelov, keď ich vznešená Kráľovná pod vedením matky svojej naučila sa prvú a nezbytnú vedu života ľudského, vedu : chodiť ! Jaká to bola radosť, keď to Dieťa slabuškými svojimi nôžkami opovážilo sa prvé kroky robiť samé, a potom do rozostretých ramien matkiných sa vrhlo. Koľká to bola blaženosť, keď to Dieťa nejako horko-ťažko vyslovilo prvé, a len pozornému uchu matkinmu zrozumiteľné slová, keď zavolalo : „tata, mama” ! Takéto chvíľky sú veru malými sviatkami v kruhu každej opravdu bohabojnej rodiny.
Ale milosť božia a múdrosť, ktorá sa v srdci budúcej Rodičky božej bohaté usadila, vypríštila sa neobyčajne predčasne cez útlu škorúpku tela. Svätí rodičia zadivili sa, keď videli, jak predčasne skladalo ich dieťa rúčky, j ak anjelsky pobožné sa modlilo; jaká svätá vážnosť, jaká poslušná tichosť zračila sa na tom milom zjave. Málo detského bolo na milom dieťati pozorovať. Vo veku, v ktorom iné deti sotva že sú života si povedomé, rozprávala sa už Maria vrúcne, detinský s milým Otcom nebeským. Všetky hnutia jej duše riadil Duch svätý, a ona uchom ducha svojho, oddane poslúchala hlas jeho. Detinská láska k Bohu zdobila jej hry, i jej maličké zaneprázdnenia.
Jako ku nebeskému Otcovi a spoluľuďom, tak stálo to sväté Dieťa v najľúbeznejšom vzťahu i ku krásnej božej prírode. Dedičným hriechom odohnal človek od seba nerozumné zvery, ba mnohé z nich si i nepriateľskými učinil. Ale poneváč Maria od tohto hriechu čistá bola, obnovovali sa pri nej milé výjavy raja. Mala hlboký cit a zmysel ohľadom na divy a tajnosti prírody. Zvery lesné a milé vtáčky ukazovali ku nevinnému tomu Dieťaťu, keď poľom, horou kráčalo, veľkú dôveru, nikdy nevídanú príchylnosť. Zbožná nevesta Pánova však klaňala sa v týchto podivných účinkoch a riadení prírody Stvoriteľovi a Udržovateľovi tohoto majstrovského diela.
3. Mladosť.
O dušo kresťanská, keď tak v duchu uvažuješ milú, bezoblačnú, anjelsky čistú mladosť blahoslavenej Panny, jaké city, jaké obrazy sa v tebe vynorujú? Jako keď zbožný zvuk večerného zvona upomína osamelého cudzinca na ďalekú otčinu a na všetkých jeho drahých, a v srdci mu vyvolá tichú, ale hlbokú túžbu po krbe rodinnom, tak obzeráš sa i ty smutne, túžobne späť po ďalekej, utešenej domovine svojej mladosti, o vy dni blahých, nerušených radostí, ó vy dni nevinnosti a detinskej bázne božej, kamže ste ulietli? Jako keď víchor a krupobitie všetko zmetie a zmláti na posiatom poli, a zničí všetky nádeje roľníka, — tak pustoší i jedovatý dych žiadostí, i všetko ničiaci víchor náruživostí, keď vrazil do nevinného raja tvojej mladosti. A matka, ktorá ťa vtedy blažená vodievala a milovala, od toho času sa už dosť nad tebou naplakala, roniac slzy nad tvojou nezdarnosťou, ba snáď i ty si už nejednu hodinku v smútku trávil nad jej hrobom. Teraz však uznať ti prichodí, že blažený čas detských rokov je preč, navždy preč pre túto zem, a ani vzdychy, ani túžba nevymenia ti z neho ani len chvíľku, chvíľočku ! Keď si však vtedy v žiari milosti a na úslní šťastia, bez pomyslenia na to a i bez poďakovania sa za to, detsky obcoval, a najčistejšie radosti v hojnosti požíval: ó tak ďakuj, pohnutým srdcom ďakuj aspoň teraz nebeskému Otcovi a svojim dobrým rodičom doma alebo v hrobe za všetky ti preukázané dobrodenia, ktoré si hojne prijímal či ohľadom na dušu, a či ohľadom na telo.
Keď však, dušo kresťanská, porovnáš svoju mladosť s mladosťou blahoslavenej Panny anjelom rovnou, či sa ti v srdci neozve aj iný pocit? Či bolo nebo tvojej mladosti vskutku tak jasné a bezoblačné? či ho nezahalili malé škvrny, ktoré by si mohol a mal zmyť slzami úprimnej ľútosti? Ach, jak predčasne sa vyskytujú nepatričnosti čo zárodky vín plnej budúcnosti ! Detinské cnosti zbožnosti, úprimnosti, pravdomluvnosti, poslušnosti, nevinnosti jak rýchlo kráčajú v ústrety tuhým skúškam, ba stroskotaniu ! Či potom možno nájsť, menovite v našich časoch, keď mládež skôr, predčasne doziera, či možno nájsť takých detí, ktoré by netknutú svoju nevinnosť čo len ku prvej svätej spovedi priniesli? !
Ó čistá Panno Maria, keď prvé roky svojej mladosti porovnám s tvojimi, žiaľ a zmätok opanúva mi dušu ! Zakryže svojím svätým obcovaním vedomé a nevedomé poklesky moje. Obetujem Otcovi nebeskému všetky nevinné myšlienky, poučné slová, dokonalé skutky a cvičenia sa v čnosti počas svätého detinstva tvojho, aby ch mu zadosťučinil za svoje bezbožné myšlienky, slová a skutky, ktorým som vo svojej mladosti, tvojou priazňou tak bohaté obdarenej, až vo vinu dozrieť dal. Taktiež i vy, na čnosti bohatí rodičia, svätý Joachime a Anno, prosím vás pre rozličné radosti, ktorých ste u svojej milej dcérky v detinskom jej veku zakúsili, i pre srdečnú lásku a všetky služby, ktoré ste jej preukázali, proste s blahoslavenou Pannou Boha, aby mi odpustil, že som roky svojho detinského veku dobre nevynaložil.
4. Domáca výchova.
Bohabojní rodičia, svätý Joachim a Anna sú vo svätých záležitosťiach výchovy svojho dieťaťa vznešeným príkladom a predobrazom pre vás, kresťanskí rodičia, vo výchove vašich detí počas prvých liet ich života. Ó jak škodná, a bohužiaľ, jak všeobecná je tá mylná mienka, že náboženská, duševná výchova dieťaťa môže a má sa započať, len keď ono svoj rozum a sebapovedomie užívať počína. Ó nie, už hodne vopred, ešte prv, než kliky zlého v božej záhrade duše detskej pučať počínajú, môže a má byť siate semä čností do všestranne úrodnej pôdy, aby v tichosti a tajne pustilo korienky, a aby v čase, keď dieťa rozumne konať, počína, bolo už dosť mocné potlačiť vtedy sa tiež hýbajúcu burinu.
Sú to zvlášte štyri čnosti, ktoré vy, kresťanskí rodičia, deťom svojim, dedičom nebies, vštepovať úž zavčasu usilovať sa máte : nábožnosť, poslušnosť, pravdomluvnosť a stydlivosť.
1. Nábožnosť. Dieťa je od prírody nábožné; máš tedy len, kresťanská matko, túto šťastlivú vlohu svojho dieťaťa zavčasu prebúdzať, a primeranými nadprirodzenými pravdami a príkladmi pestovať; máš mu všetko, čo dieťa obkľučuje, pokrm, odev, rodičia, atď. predstavovať ako dary božie, za ktoré povďačné srdce, ochotnú poslušnosť atď. prejavovať musíme. Ó koľké bohatstvo právd a zošľachtujúcich predstáv poskytuje k tomu samojediné obdobie vianočné, milé Jezuliatko, maštaľka, pastieri, anjeli, mudrci-králi, hviezda ! Jak milo, príjemne a dobročinné býva tu nadchnutá obrazotvornosť detská, zohriatie srdce detské a vrúcne spojené s Bohom ! Ďalej musíš, kresťanská matko, v prítomnosti svojho dieťaťa, kým sa ono ešte modliť nevie, sama zbožné cvičenia podujímať, a o to starosť mať, aby to i ostatní domáci činili. Tak dieťa nevie o inšom, a keď k užívaniu rozumu prichádza, nevie pochopiť, ako môže kto ku stolu sadnúť alebo do postele ísť, ako môže kto ráno vstať bez toho, že by sa nepomodlil. Akonáhle je dieťa vstave súvislé slová vypovedať, má ho matka-učiteľka učiť ,,Otče náš”. Ako prvé chvíľky dňa, tak i počiatok ľudského života má byť posvätený modlitbou.
2. Poslušnosť. „Jako skrze neposlušnosť jedného človeka učinené je mnoho hriešnych, tak i skrze poslušnosť jedného bude učinené mnoho spravodlivých.” (Rim. 5, 19.) Jako bola tedy neposlušnosť pre celé ľudské pokolenie prameňom hriechu a biedy, poslušnosť ale počiatkom omilostenia, tak sa dostane i jednotlivý človek cestou neposlušnosti ku odvráteniu sa od Boha, a cestou poslušnosti ku milovaniu Boha. Prísna kázeň poslušnosti bude preto pre tvoje dieťa, kresťanská matko, najväčším dobrodením, lebo ona značí víťazstvo nad neporiadnymi žiadosťami tela a svojvoľnosti. Už i u malých detí dosť často ukazuje sa poľutovaniahodná hlavatosť, a to i v mimoriadnom stupni, tak že ony búrlivým krikom, vzdorom, zvesovaním hlavy atď. chcú si niečo vynútiť. A ty, kresťanská matko, jakože sa chováš oproti takýmto výjavom so strany svojho miláčka? Či mu povolíš? Či ho budeš hľadieť utíšiť? Či sa s ním pojednáš? Ó nie, nie! Ale pomôž si prútom, aby sa takýto výstup čím skôr odohnal, a potom tak skoro na javište ani neprišiel. Takáto neúprosná, opätovaná, a vždy rovnaká materinská pomoc čoskoro vykoná, že tvoje dieťa bude ťa hneď bez protimluvy poslúchať, a tvoju zápornú odpoveď pokojne prijímať.
3. Pravdomluvnosť. Lžou, cigánstvom priviedol pekelný pokušiteľ našich prarodičov k pádu. Preto už i v duši dieťaťa nachádza sa náchylnosť ku lži. Vychovávajúci rodičia musia tedy i túto zlú obyčaj mať na zreteli. Každá lož musí byť dieťaťu zazlievaná, a jak sa uňho opätuje, musí byť pre ňu i trestané. Lebo prvá príčina ku lhaniu býva dieťaťu pokusom takým činom sa vyhnúť trestu. Preto musí múdry vychovávateľ každý priestupok, ku ktorému sa i lož pripojila, dvojnásobne trestať; tú chybu však, ktorú dieťa dobrovoľne oznámilo, alebo hneď uznalo, kde-tu odpustiť, alebo menej trestať s tým dôrazným poznamenaním, že to prehliadnutie má čo poďakovať svojej pravdomluvnosti. Ale jak často býva práve nerozum rodičov príčinou a prvou príležitosťou ku lži. Keď dieťa vo svojej neposednosti alebo neprozreteľnosti rozbilo oblok alebo nejakú mystičku, alebo keď si snáď kdesi na ulici zababralo šatočky, má očakávať za to od nerozumných rodičov nepomerne prísneho trestu. Tohto však tu ani netreba, lebo v tomto nie je zlej vôle, a dieťa už dosť bolo trestané strachom, ktorý pre svoju neprozreteľnosť podstúpilo. Vidí ono vtedy v tej pokute, ktorú ešte nad to očakávať má, istý druh nespravodlivosti, ktorej sa možným spôsobom vymknúť hľadí. Keď k tomu takéto dieťa pre iné skutočné previnenia, neposlušnosť, hlavatosť, lož, mlčanie bezmála ani pokutované nebýva, tak nech si tí rodičia len vystavia svedectvo, že sa dôkladne rozumejú základne skaziť svoje dieťa.
4. Stydlivosť. Človek je dľa svojej duše Bohu podobný, a vysoká je jeho hodnosť. Úcta jedného k druhému a stydlivosť sú znakmi tejto nám vrodenej hodnosti, a prirodzená ošklivosť proti všetkému, čo sa tejto hodnosti protiví, je ošklivosťou proti tomu, čo nás znevažuje. Zachoďte tedy, kresťanskí rodičia, so svojím dieťaťom nielen láskavé, ale i úctivé už i v tých dňoch, keď ono o svojej hodnosti ani len tušenia nemá. Zachádzajte s ním tak, akoby ono už jasné povedomie malo o tom, čo sa nepatrí. Tvoja nežnosť tedy, kresťanská matko, nesmie pri dieťati tvojom ani v šatoch, ani v položení, ani v činoch trpieť ničoho, o čom by neskôr dieťaťu tvojmu k tomu zvyklému ľudia povedať museli, že sa to nepatrí. Upozornievaj tedy dieťa svoje na každú nepatričnosť. Príčinu toho udávať nemusíš; jemný cit dieťaťa dá ti za pravdu, a privykaním tento cit zosilnie. Nehovor, že sú málovekí nevinní, a nevedia čo činia. Často sú oni nie tak nevinnými, a jak sú takými, treba sa postarať, aby takými i zostali.
Predovšetkým však vy, kresťanskí rodičia, musíte sami predchádzať svojim dietkam dobrým príkladom vo stydlivosti. Vyhýbajte v ich prítomnosti všetkému, čo by mohlo byť v ich očiach nehovorím práve necudné, ale čo len i nápadné, tak, že by im bola daná príčina nad tým ďalej rozmýšľať, ó by hrozná výpoveď Krista, božského priateľa detí, čo kliatba nikdy nepadla na vaše hlavy : ,,Beda tomu, z koho pohoršenie pochádza; lepšie by bolo, keby bol kameň mlynský uviazaný na hrdlo jeho, a on hodený do hlbokosti morskej, nežby mal pohoršiť jedno z týchto maľučkých.” (Luk. 17, 1.)
Ó vy kresťanskí rodičia, znovu a znovu utiekajte sa v modlitbe ku zbožným rodičom preblahoslavenej Panny, aby vás oni učili tomu nebeskému, záslužnému umeniu, jako máte svoje dietky vychovávať pre Boha a viesť ich k dobrému; jako máte vnímavé duše viac modlitbou a dobrým príkladom, než slovami a tvrdými výčitkami získavať čnosti.
Příjem