Osobnosť Ježiša Krista

Osobnosť Ježiša Krista XIX.

To obdivuhodné mlčanie a tá trpezlivosť oproti nepriateľom a ich činom nenávisti, to akoby krotenie síl, ktoré v ňom driemali na potrestanie najväčších neprávostí, aké kedy svet videl, tá dobrovoľná nemohúcnosť, spojená s nadzemskou mocou, tá láska ku najväčším hriešnikom popri absolútnej svätosti a odporu ku hriechu, tie slová nenávisti a posmechu jeho nepriateľov, zmiešané s jeho slovami poľutovania a modlitby za nich, tá pekelná chtivosť jeho nepriateľov po jeho skaze, popri jeho neuhasiteľnej túžbe po ich záchrane a spáse, ten rozpor tmy a svetla, svätosti a zločinu, nenávisti a lásky, aký sa odohral okolo Kristovej osoby, – to je naozaj dosiaľ nevídaný a skutočne zázračný zjav!…
Podobne zvláštnym ťahom jeho osobnosti je jeho pomer ku obkľučujúcej ho prírode. Niektorí svätí prešli tento svet akoby s prižmúrenými očami. Veď hriešny človek má sklon ku nad-užívaniu Stvoriteľových darov a ľahko ich môže obrátiť proti jeho vôli. Medzi nimi mnohí boli takí, ktorých pozornosti nič neušlo z toho, čo ich obkľučovalo, ktorí, keď rozjímali o stvorených veciach a krásach prírody, pozdvihovali sa ku zvelebovaniu jej Stvoriteľa. Za príklad nech nám slúži sv. František z Assisi, ktorý ,,brata” slnko, „sestry” vtáčky povzbudzoval ku chváleniu Boha atp.
Kristus, najvyšší vzor všetkých svätých, keď prijal podobu ľudí a zval prirodzenosť ľudskú, používal oči ku videniu, uši ku počúvaniu, srdce ku cíteniu a preto všíma si všetkého, aj tých najnepatrnejších vecí, ktoré stvoril Otec nebeský, všíma si i poľných ľalií, vrabcov na streche, tak i spôsobu života svojich najbiednejších súčasníkov. Zdá sa, akoby poetickými myšlienkami obaľoval všetky stvorené veci, či už neživé, či spojené s rozumným človekom, čerpajúc odtiaľ bohatý obsah pre svoje porovnania, určené len k zobrazeniu Božieho kráľovstva.
Ale nemá v sebe ničoho zo zmäkčilosti básnikov: je skôr pevcom rozvahy, poriadku a rozumu, triezvy a spravodlivý v posudzovaní, pritom vyhýbajúci sa všednosti, ako aj prehnanému zveličovaniu a líškavej uhladenosti.
Vidíme, že Kristus so živým a veselým záujmom sledoval všetko, čo jestvovalo okolo neho, čo rástlo, pohybovalo sa po zemi alebo lietalo vo vzduchu. Veľmi charakteristické sú jeho slová: „Pozrite si ľalie poľné, ako rastú, nepracujú, ani nepradú: a hovorím vám, že ani Šalamún vo všetkej svojej sláve nebol tak zaodetý, ako jedna z nich.” (Mat. 6, 27-28.) Nič nenechá bez povšimnutia z toho, čo je stvorené, všetko ho zaujíma a zachycuje jeho vnímavú dušu – všade, v každom odseku života stvorení vidí stopy tej nepochopiteľnej múdrosti, dobroty a krásy svojho Otca nebeského, rozliatej po všetkých stvoreniach. Svojím pozorným zrakom vniká do života kvetov a preciťuje ich krásu, predivnú, tajomnú silu vzrastu, danú rastlinám Stvoriteľom, keď s takou zaujímavosťou predstavuje proces vzrastu semienka, hodeného do pôdy rozsievačom, ktoré pučí a rastie, „hoci on nevie ako, lebo zem sama od seba prináša úrodu, najprv bylinu, potom klas, potom plné obilie v klase. (Mar. 4, 27-28n.)
Na fige pozoroval, ako sa vetvy s letom stávajú jemnejšími, púšťajú listy (Mat. 24, 32.), na réve, ako „ratolesť nemôže donášať ovocia sama od seba, ak len neostane na viniči.” (Ján 15, 4.)
Ba i poľná tráva, horčičné zrno, hoci je najmenšie zo všetkých semien, neujde jeho pozornosti. (Mat. 6, 30: 13, 32.) Pozoruje stromy, ktoré pestované prinášajú žiadané ovocie a občas napriek všetkému sú neplodné (Luk. 13, 6.), zbadá trstinu, vetrom sa knísajúcu na púšti (Mat. 11, 7.), vidí rastúce tŕne, bodľače a kúkoľ. (Mat. 7, 16: 16, 25.)
So zvláštnou záľubou a pozornosťou prizeral sa na život nebeských vtáčkov a svojich poslucháčov povzbudzoval, aby pozorovali ich spôsob života: „Pohliadnite na vtáctvo nebeské, obdivoval opateru Otca nebeského nad nimi, ktorý ich kŕmi,” hoci neseje ani nežne, ani nezhromažďuje do stodôl (Mat. 6, 26.), pozoroval ako bývajú na konároch stromov, kde si zakladajú hniezda, „kým Syn človeka nemá, kde by hlavu sklonil” (Mat. 13, 32: 8, 20.), ako zbierajú zrná, ktoré vypadli z rúk rozsievača pri ceste (Mat. 13, 4. ), videl, ako predávali vrabcov na trhu a hoci ony boli podľa vtedajšej najvyššej ceny najlacnejším potravinovým článkom, lebo za jeden as (päták) bolo možno dostať dvoch vrabcov, predsa ani jeden z nich nespadne na zem bez vášho Otca. (Mat. 10, 29.)
Vábi ho jednoduchosť holubov, ktorú dáva aj za príklad svojim učeníkom (Mat. 10, 16.) – pravda, keď vyháňal obchodníkov zo svätyne, povedal tým, ktorí predávali holubov, akoby chcel ušetriť tie vtáčatá: „Odneste to odtiaľto!” (Ján 2, 16.) Aké nežné a dojímavé sú slová o tej kvočke, ktorá zhromažďuje kurčatá pod svoje krídla. (Mat. 23, 37.) No, nezabúda ani na spievajúceho kohúta (Mat. 26, 34.), ani na orlov, zletujúcich sa nad mŕtvolami. (Mat. 24, 28.)
Kedykoľvek – a to veľmi často – predstavuje pred oči poslucháčov ovečky, milované svojimi pastiermi, ľahko si predstavíme jeho príchyľnosť ku týmto nevinným zvieratkám. Akú starostlivosť vidíme o stratenú ovečku (Mat. 18, 12.), alebo spadnutú do jamy, alebo ktorej hrozí nebezpečenstvo od vlka. (Mat. 10, 16: 7, 15.) Tak spomína aj užitočného vola a osla, dvíhajúceho ťažké bremená, ktoré zvieratá aj v sobotu boly odväzované a vodené ku napájadlu a vyťahované zo studne, keď ta spadnú. (Luk. 13, 15: 14, 5.) Rozmery ťavy Kristus asi obdivuje, keď hovorí v porovnaní, ako nemožno bolo aj jej prejsť cez ucho ihly (Mat. 19, 4.), alebo keď porovnáva zviera, ktoré platí u židov za symbol veľkej veci, s maličkou muškou, ako je napr. komár atp. (Mat. 23, 24.)
Čo teda divného, keď Spasiteľ, tak ochotne prebývajúci nad brehmi jazera Genezaretského, ktorého vlny ho neraz uspali po namáhavej dennej práci (Mar. 4, 36.), hovorí o vodných obyvateľoch toho jazera, o rozličných druhoch rýb, ktoré chytajú udicou alebo do siete a ktoré tvoria každodenný pokrm pre dospelých aj deti (Mat. 7, 10: 14, 17.), a zlé bývajú vyhadzované. (Mat. 13, 14.)
Stvoriteľove oči bdejú nad celým tvorstvom. Ježiš zmieňuje sa o „dravých vlkoch” (Mat. 7, 15: 10, 16.), o hadoch a vreteniciach, keď šľahá farizejov, alebo keď dáva za príklad otca, ktorý nepodá svojmu synovi šťúra miesto vajíčka (Luk. 11, 12.) Ale i v týchto odporných zvieratách vidí čosi dobrého a preto chváli múdrosť hadov (Mat. 10, 16.) a šikovnosť líšiek, budujúcich si skrýše.
Ježiš vôbec ku všetkým zvieratám prejavuje obdiv a lásku, vrodenú oku, ktoré náležite pozoruje krásu a lásku Božiu v prírode, a preto i tam, kde obyčajný smrteľník pociťoval odpor a pohŕdanie ku nepríjemným bytostiam, on vie vyhľadať vždy čosi u nich užitočného a dobrého. A tá skutočne divná nežnosť Ježišovho Srdca, to odhaľovanie vo veciach alebo i ľuďoch zlých dobré vlastnosti, je vlastnou známkou najšľachetnejšieho charakteru ľudského u Spasiteľa.
Perzská legenda vypráva, ako prišiel Ježiš raz večer ku bránam akéhosi mesta, keď predtým poslal učeníkov popredku, aby mu prichystali večeru; sám zatiaľ, chcejúc ešte vykonať nejaký dobrý skutok, vošiel na mestské trhovisko. Tu vo vedľajšej uličke zbadal húf ľudí, dívajúcich sa na akýsi predmet na zemi. Ježiš sa priblížil k nim, aby videl, čo bolo príčinou toho zhluku. Bol tam zabitý pes s povrazom na šiji, na ktorom ho ťahali po blate. Bol to odporný a nepríjemný pohľad. „Fuj”, ozval sa ktosi zo zástupu, zapchávajúc si nos, „ako zapácha vzduch!” „Ako dlho nám bude tá zdochlina kaziť dojmy zraku?” hovoril iný. „Hľa, akú zodratú kožu má”, povedal tretí, „ani obuv sa nedá z nej spraviť.” Bezpochyby bol zaškrtený pre krádež,” dodal štvrtý; samé prejavy odporu a hnusu. Keď to Ježiš všetko vypočul, ľútostivo pozrel na zdochnuté zviera a riekol: „Ani perly nemajú takej krásnej bielosti, ako jeho zuby.” A ľudia, obracajúc svoj zrak na neho, hovorili medzi sebou: „Kto to môže byť? To iste musí byť Ježiš z Nazaretu, lebo kto iný by našiel čo len trošičku ľútosti nad zdochnutým zvieraťom a chválil ho?” A zahanbení odvrátili sa od neho a odišli. (Por. Robinson 1. c., str. 39 n.)